Proces výberu nových firemných áut má väčšinou jedného spoločného menovateľa: zásadnú dôležitosť obstarávacej ceny v zadávacej dokumentácii. Tento spôsob však nevedie k dosiahnutiu najnižších možných nákladov.

Hovorí sa, že peniaze sú vždy až na prvom mieste. Peniaze však nie sú to isté čo cena. Vstupná investícia je faktorom, ktorý predstavuje niečo ako prvé vhadzovanie v hokejovom zápase. A tak, ako bude o výsledku zápasu rozhodnuté až po dlhej bitke na jeho konci, aj v prípade zaobstarania firemných vozidiel sa až po niekoľkých rokoch prevádzky ukáže, ako dobre sme vyberali. Sú tu totiž dôležité položky, ktoré môžu lacné vozidlo predražiť rádovo aj o desiatky tisíc eur. Môže však vzniknúť opačná situácia a na vstupe zdanlivo drahé vozidlo sa môže ukázať v konečnom účtovaní ako ekonomicky zaujímavejšie. Toto konečné účtovanie sa dnes označuje jednoduchou skratkou TCO.

Metódou TCO sa riadi v našich končinách len približne desatina firiem, a to predovšetkým preto, že nie sú k dispozícii verejné údaje o TCO pre jednotlivé značky, modely a režimy využívania vozidiel. Navyše, firmy často nemajú konsolidované údaje o celkovej nákladovosti svojich vozidiel a nemajú teda z čoho vychádzať pri porovnávaní.

Finančná skladačka

Skratka TCO môže reprezentovať jeden z dvoch anglických popisov: buď Total Cost of Ownership (celkové náklady na vlastníctvo) alebo Total Cost of Operation (celkové náklady na používanie). Druhá možnosť je zrejme bližšia k realite, pretože nie všetko, čo vlastníte, musíte nutne aj používať. Na druhú stranu nie všetko, čo používate, musíte nutne aj vlastniť – jasným dôkazom je operatívny lízing.

Dôležitejší než názov je však presná definícia. Tá by mohla znieť asi takto: Komplexné náklady, spojené so zaobstaraním, vlastníctvom, používaním a ukončením (odpredajom) sledovaného predmetu. S rastom nepriamych nákladov stále viac stúpa význam sledovania všetkých financií, ak má daná vec správne a efektívne fungovať. TCO sa tak stalo dôležitou súčasťou investičného plánovania. Vychádza sa pri ňom z toho, že obstarávacia cena tvorí iba zlomok celkových nákladov, spojených so zaobstaranými automobilmi. Do celkovej sumy je teda nutné zahrnúť všetky súvisiace priame aj nepriame náklady.

Položky TCO

Už slovo „total“ v  anglickom názve napovedá, že TCO skrátka obsahuje všetko, čo s autom vo firme súvisí. Predstavte si, že ste dali zamestnancom možnosť vybrať si v určitom cenovom limite auto podľa svojho želania. V nasledujúcich dňoch zrejme poklesne u mnohých z nich pracovná výkonnosť, keďže budú aj niekoľko hodín pracovného času venovať porovnávaním cenníkov na internete, rozosielaním e-mailov so žiadosťami o ponuku, licitovaním o zľave... Aj tieto náklady (hodiny, ktoré zamestnanci nevenujú svojej práci), si rovno môžete pripísať do TCO, dajme tomu do položky „administratívne náklady“, podtéma „výber vozidla“. Táto hypotetická situácia iba ilustruje, aké široké spektrum často úplne prehliadaných nepriamych nákladov sa dá započítať do celkového „koláča“ TCO.

Pri operatívnom lízingu je výpočet jednoduchší – de facto tu ide o súhrn mesačných splátok plus palivo a dodatočné fakturácie, doplatky za nadmerné opotrebovanie alebo komponenty nad limit uvedený zmluvou. A v niektorých prípadoch aj mínus navrátené financie za lepšiu zostatkovú hodnotu alebo nedočerpané kilometre a podobne. Výsledok sa rovná TCO daného konkrétneho vozidla. Pri podrobnejšom rozbore vyzerá základný súhrn položiek nasledovne:

• - Financovaná cena vozidla
• - Servisné náklady
• - Náklady na poistenie
• - Náklady na palivo
• - Náklady na pneumatiky
• - Náklady na opravy
• - Náklady na zaškolenie vodičov
• - Administratívne náklady
• - Poplatky
• - Zvláštne úpravy a vybavenie

 

Výhodnosť čisto prvoplánová

Väčšina firiem sa snaží dosiahnuť úspory, ale idú na to cestou okamžitého efektu, ktorý sa často ukáže ako krátkodobý. Podobne sa väčšina firiem orientuje na cenu vstupov a nákupov, ale posudzuje ich izolovane, nie v celkových súvislostiach, teda nie v intenciách TCO.

Týka sa to samozrejme aj firemných áut. Stále prevažuje snaha o kúpu lacných vozidiel a zaistenie lacného financovania. Aj preto sa drvivá väčšina marketingovej komunikácie automobiliek odvíja od zliav a zdanlivo výhodných cien. Netreba však zabudnúť na platnosť okrídleného „nechcem zľavu zadarmo“. V branži už koluje dostatok príbehov o tom, ako kto naletel pri snahe o nízku cenu, či už pri kúpe áut, alebo (a to predovšetkým) pri výbere operatívneho lízingu. A známe sú aj na naše pomery takmer neuveriteľné situácie, keď napríklad jedna z cenovo najtvrdšie vyjednávajúcich firiem prešla k výrazne drahšiemu dodávateľovi, pretože po desaťročnej skúsenosti pochopila, že nízka cena v ponuke nie je vždy výhodou.

Ide teda o to vybrať si autá nie podľa aktuálne najvýhodnejšej ceny jednotlivých nakupovaných výrobkov a služieb, ale podľa súhrnne najvýhodnejšej ceny všetkých položiek počas celého obdobia používania vozidla. Môže sa totiž stať, že drahšie vozidlo (v porovnaní s iným v rámci danej kategórie) vyjde vďaka nižším servisným nákladom a nižšej spotrebe vo výsledku výhodnejšie než vozidlo s nižšou cenou, ale zato poruchovejšie a vyžadujúce viac paliva. Práve spotreba je jednou z hlavných položiek TCO.

Druhým veľmi dôležitým faktorom je zostatková cena. Pre hodnotenie celkových nákladov je totiž podstatný rozdiel medzi obstarávacou cenou nového a predajnou cenou ojazdeného vozidla. Zostatková cena sa pritom môže líšiť nielen pri rôznych značkách a ich modeloch, ale aj na základe zvolenej výbavy, motorizácie a podobne. Dokonca aj dve úplne identické autá môžu mať po rovnakej dobe používania značne rozdielnu zostatkovú hodnotu.

Položky s najväčším podielom

Najpoužívanejšími vozidlami v slovenských autoparkoch sú modely segmentu C (nižšia stredná trieda). Keď sme v konfigurátoroch piatich najrozšírenejších značiek zostavili vozidlá s porovnateľnou výbavou, výkonom a príslušenstvom, zaznamenali sme veľké cenové rozdiely, rádovo až okolo 5000 eur, takže je možné zaobstarať si vozidlo za 15, ale aj za 20 tisíc eur, pričom obe ponúkajú v zásade to isté. Mnoho firiem nebude váhať a zvolí najlacnejšiu možnosť bez akejkoľvek hlbšej analýzy. Lenže celková cena vozidla nie je tým, čo bude povedzme po troch rokoch určovať celkovú finančnú náročnosť jeho prevádzky. Možno vám napadne, že cenový rozdiel 5000 eur sa za tri roky nedá v žiadnom prípade vyrovnať, realita však ukazuje niečo iné.

Podľa značky, modelu a režimu používania vozidla predstavujú náklady na palivo 30 až 50 percent celkových nákladov a to isté môže reprezentovať strata zostatkovej hodnoty vozidla. Z jednej tretiny až polovice sa teda dá TCO ovplyvniť výberom správneho vozidla v tom zmysle, že má najnižší prepad ceny a tým, ako sa vozidlo používa.

Znížením nákladov na palivo (spotreba a spôsob jazdy) o desať percent a znížením straty zostatkovej hodnoty o 20 percent (výber vhodného vozidla a ohľaduplné používanie) je možné dosiahnuť okamžitú úsporu rádovo desať až pätnásť percent. Úspora teda nespočíva zďaleka iba v znížení ceny auta (akokoľvek zľava na správne vybraný model situáciu ďalej vylepší v náš prospech), ale v znížení potenciálnych extra nákladov.

Dôsledne a systematicky

Z vyššie uvedeného vyplýva, že najvyšší podiel a potenciálny rozdiel v TCO predstavujú dve položky: spotreba paliva (zásadne ovplyvnená spôsobom jazdy a kontrolou využívania pohonných látok) a zostatková hodnota (ovplyvnená tak správnym výberom modelu ako aj spôsobom jeho používania).

Litrový rozdiel v spotrebe paliva predstavuje pri hodnote 6 l/100 km približne 1100 eur po najazdení 100 tisíc kilometrov. Pridajme k tomu ešte nie práve úsporného vodiča a z jedného litra môžu byť zrazu až tri, s rozdielom až okolo 3300 eur. Z toho vyplýva, že je výhodnejšie zakúpiť úspornejší, technicky vyspelejší a komfortnejší automobil, aj keď o stovky až tisícky drahší, ideálne v kombinácii so správnym výcvikom vodičov v záujme zníženia spotreby aj nehodovosti. Aktivity zamerané na úspory vo fleete sú totiž najúčinnejšie vtedy, ak sa realizujú systematicky.

Nevýhody TCO

Veľkou nevýhodou metódy TCO je, že nie je štandardizovaná. Z toho vyplýva, že jednotlivé výpočty TCO nie je možné porovnávať. Nie je ani presne určený zoznam nákladových položiek, ktoré je nutné do analýzy zahrnúť. Započítané náklady sú zaradené podľa posúdenia zodpovedného ekonóma, prípadne ďalších pracovníkov, podieľajúcich sa na výpočte. V praxi tiež dochádza k rozdielnemu pohľadu na dôležitosť niektorých položiek, a to obzvlášť tam, kde si prevádzkovateľ vozidiel zaisťuje niektoré činnosti spojené s prevádzkou vozidiel sám. Napríklad pri vozidlách poisťovne nie je dôležitá položka poistenia a pri vozidlách pneuservisu sa znižuje význam pneumatík, keďže obe si danú položku zaistia z vlastných zdrojov.

Určitou nevýhodou TCO je aj to, že nezohľadňuje strategické vízie podniku. Pracuje iba so strohými finančnými dátami a nezahŕňa množstvo nefinančných aspektov, ktoré však môžu byť dôležité. Napríklad spokojnosť užívateľov, jednoduchosť ovládania vozidla, jeho jazdné vlastnosti a komfort. TCO hodnotí iba nákladové položky strohým finančným algoritmom. Aj preto je vhodné do procesu výberu vozidiel začleniť aj manažérov, ktorých činnosť má určitý nefinančný presah, napríklad z oddelenia ľudských zdrojov (HR), zástupcov užívateľov vozidiel a podobne. Má to zmysel – k autám, s ktorými sú užívatelia spokojní, majú tendenciu lepšie sa správať, čo má vplyv na zostatkovú hodnotu.

Téma vývoja zostatkových hodnôt a starostlivosti o zostatkové hodnoty už zaobstaraných vozidiel je veľmi široká. A to isté platí o téme možností ako ovplyvňovať spotrebu vozidiel, ako aj o téme ďalších, menších, stále však celkové náklady ovplyvňujúcich položiek. Tomu všetkému sa budeme venovať v budúcnosti. 

 

text: Radovan Mužík, Richard Plos

foto: RF, archív