V poslednom období vstupuje aj do firemnej mobility otázka sharingu, zdieľaných jázd, či využívania alternatívnej dopravy. Skrátka všetko, čo by malo konkurovať klasickej preprave automobilom. Aj preto sme sa rozhodli vyskúšať jednu z možností – vlak.

Úprimne povedané, rozhodne nie som žiadnym fanatickým zástancom týchto novodobých trendov, dokonca by sa dalo povedať, že predstava cestovania iným spôsobom ako v aute mi bola donedávna pomerne cudzia. Ako študent som sa vlakom a autobusom nacestoval pomerne dosť a nezanechalo to vo mne práve pozitívnu pamäťovú stopu. Navyše rád šoférujem a cestovanie využívam na časté obchodné telefonáty, takže mi súkromie, ktoré poskytuje vozidlo, celkom vyhovuje. Lenže... ...lenže časy sa menia. Na cestách pribudlo neskutočné množstvo automobilov a za ich volantmi (bohužiaľ) sedia čoraz menej schopní vodiči. A nakoľko rozhodne nie som prototyp stoickej povahy, čoraz častejšie ma cesta za volantom stresuje. A kto podniká vie, že počas dvoch-troch hodín jazdy máte dosť telefonátov, ktoré ak vás hneď nevytočia, tak smerujú k tomu, že je niečo potrebné spraviť okamžite. Proste stres a zase len stres. Časy relaxačných jázd, kedy si človek mohol utriediť myšlienky, sú nenávratne preč...

Skúsime to inak
Každý, kto jazdí často do Prahy, vie aké peklo to pomerne často v posledných rokoch bolo. Zúženia, zápchy, v prípade zlého počasia pomerne vysoké bezpečnostné riziko a podobné prvky dopravnej apokalypsy. Preto bolo potrebné plánovať cestu s minimálne hodinovou rezervou a aj to niekedy nestačilo. Ak ste sedeli v širokom vozidle, jazda vedľa kamiónov v zúženiach bola riadnym atakom na srdcový rytmus. Stres bol o to väčší, ak ste náhodou zaregistrovali, ako vodič pred vami „faceliftuje“ bok svojho auta o betónový predel... A tak keď sme mali nedávno absolvovať jednu akciu v Prahe, rozhodol som sa, že vyskúšame iný typ dopravy – vlak. Každopádne, isté pochybnosti o tomto rozhodnutí vo mne pretrvávali, a tak som nahovoril kolegu, aby sa stal on tým pokusným králikom, ktorý vyskúša koľajovú dopravu a ja pôjdem autom.

Štart sme si určili z bratislavského Ružinova a cieľom bolo vyhodnotiť čas cestovania, komfort prepravy a tiež náklady na cestu. Kolega teda vyštartoval taxíkom na hlavnú stanicu (9:26), zatiaľ čo ja som ešte rýchlo dopisoval e-maily, vediac, že sa k tejto činnosti najbližšie dve hodiny nedostanem (jediná možnosť bola počas obeda na niektorej z čerpacích staníc smerom do Prahy). Približne v rovnakom čase, ako bol kolega na vlakovej stanici (9:40), sa mne podarilo „vypadnúť“ z bytu a vyštartovať na cestu. Za tunelom Sitina som ešte rýchlo natankoval (zdržanie cca 9 minút) plnú nádrž a vyrazil som smerom na Prahu. To už kolegov vlak odchádzal z nástupištia (10:15). To, že auto bude rýchlejšie ako vlak sme vedeli už vopred, otázka bola o koľko. Počas predchádzajúcich jázd do Prahy som to málokedy dokázal spraviť za menej ako tri a pol hodiny, aj tak to ešte znamenalo oproti vlaku polhodinovú výhodu.

Komfort verzus rýchlosť
A zatiaľ čo si kolega užíval komfort prvej triedy, „napichnutý na wifinu“, ja som s prekvapením zisťoval, že cesta smerom do Prahy môže byť aj voľná. Tu si len dovolím poznámku, že v zmysle fair-play som viac-menej dodržiaval rýchlostné limity. Jedinou nepríjemnosťou cestou do Brna bol už klasicky samotný povrch cesty a extrémny bočný vietor, ktorý z auta robil chvíľami plachetnicu... Aj vďaka tomu sa spotreba pri príjazde do Brna dostala na hodnotu 8,2 litra, no medzičas bol veľmi dobrý a navigácia mi hlásila čas príjazdu 12:50. Vedel som ale, že ešte ma čaká obedná prestávka a trasa z Brna do Prahy, ktorej prejazdnosť je nevyspytateľná. No prvé prekvapenie prišlo už pri prejazde brnenským „obchvatom“. Žiadne zápchy, žiadne nehody, dokonca ani pri výjazde na trojpruhovej ceste do kopca za Brnom si to ako tradične nerozdávala trojica navzájom sa predbiehajúcich vozidiel s rozdielom v rýchlosti 5 km/h, úspešne tak blokujúc celú dopravu... Navyše zmizla aj väčšina zúžení, takže úprimne povedané, neveril som vlastným očiam a nadával si, prečo som vyrazil tak zbytočne skoro. Avšak až večer som zistil, že kolegovia, ktorí išli o cca hodinu a pol po mne, už cestovali takmer štyri hodiny. Skrátka na tejto trase je to lotéria... Priam idylickú cestu skazilo len pár telefonátov pracovného charakteru, pretože v zhone pred cestou som, samozrejme, zopár e-mailov odoslal bez prílohy, navyše v dvoch prípadoch mi volali, prečo som ešte na e-mail z rána (kedy som už bol na ceste) neodpovedal, veď tam bolo ASAP... A tak som paradoxne poprosil kolegu, ktorý si komfortne pripojený na net hovel vo vlaku, aby to za mňa vybavil... Aj preto mi dobre padla zastávka na obed, kedy som si vybavil najdôležitejšie veci a osviežil sa. V rovnakom čase si na obed do vedľajšieho vagóna odskočil aj kolega a cena oboch obedov bola prakticky zhodná – niečo málo cez 9 euro, no pri mojom obede absentovala káva. Jediné, na čo sa kolega sťažoval bol fakt, že dlhšie čakal na zaplatenie (jedálenský vagón bol vraj úplne plný).

Rýchlejšie, ale...
V Prahe som bol na „Václaváku“ o 13:30, a to aj napriek mojej zastávke na obed (tá trvala bez už spomínanej kávy 25 minút). Tak, ako som nezažil žiadnu zápchu smerom do Prahy, rovnako som ju nezažil ani v Prahe. Skrátka, toto bola jedna z tých nemnohých jázd bez zdržania, patriaca do skupiny „výnimka potvrdzuje pravidlo“. Nakoniec, ako som už spomenul, kolegom idúcim o niečo neskôr ako ja, už cesta trvala plné štyri hodiny. A kolega z vlaku? Ten oddýchnutý, s vybavenou korešpondenciou a teda bez stresu, prišiel na hlavnú stanicu 14:07 a z nej bol za osem minút na „Václaváku“. Teda len málo viac ako o pol hodinku neskôr, ako ja. A to som mal ešte ďalšie šťastie, že som našiel voľné parkovanie za 40 CZK/hodinu, teda 1,60 €.

A ako to teda vyšlo vo finančnom vyjadrení? V prípade vlaku stál lístok prvou triedou 26,10 € a obed vyšiel na 9,70 €. Za taxík na vlakovú stanicu bola účtovaná suma 4,25 €, teda dovedna to bolo 39,75 €. Cesta autom, čo sa paliva týka, vyšla na 31,56 € (spotreba bola 7,3 l/100 km), obed zase stál 9,89 €, no a parkovanie na čas akcie stálo 7,90 €. Výsledná cena tak bola 49,35 €. To sme ešte ale do výsledného účtu nezapočítali cenu diaľničnej známky. Desaťdňová známka do Čiech stojí 12 €, mesačná 17 € a ročná 57 €. Záleží teda na tom, ako často túto cestu absolvujete.

Možno by ešte niekto mohol namietnuť, že ak je vodič platca DPH, bude to palivo lacnejšie. No nebude, v našom prípade totiž auto malo nadspotrebu takmer 3 litre (bežne som túto trasu robil za 6,5 litra, no tentoraz spotrebu negatívne ovplyvnil vietor) a práve preto cenu týchto troch litrov navyše nemôžete uplatniť v rámci DPH, navyše si ale túto sumu nemôžete podľa našej legislatívy uplatniť ako daňovo uznateľný náklad (pokiaľ nemáte monitorovanie GPS). No a to sa samozrejme ešte nebavíme o nákladoch spojených s amortizáciou, čo sú síce nepriame, ale stále naklady...

Celkový rezultát tak vychádza jednoznačne v prospech vlaku, teda až na spomínanú rýchlosť, ktorá je ale v tomto prípade, čo sa týka cesty autom, pomerne variabilná zložka.